Nominácia na NAJ agromanažéra 2024: Rastislav Slocík

Vizitka

Jeho príbeh je takmer klasickou ukážkou životnej cesty agromanažéra. Ing. Rastislav Slocík pochádza z rodiny, ktorá mala blízko k poľnohospodárstvu. Jeho otec Ľubomír bol dlhé roky predsedom družstva a túto formu podnikania si vybral spolu so svojimi spoločníkmi aj pri štarte na vlastnú podnikateľskú dráhu. Jeho syn Rastislav od malička inklinoval skôr k rastlinám a zrejme aj preto vyštudoval Fakultu záhradníctva a krajinného inžinierstva nitrianskej Slovenskej poľnohospodárskej univerzity. Počas nášho rozhovoru žartom poznamenal, že kým jeho otec bol pre neho príkladom pri výbere budúceho povolania, on sám je pre svoje deti skôr odstrašujúcim príkladom. Možno aj preto sa dvaja z jeho troch potomkov rozhodli pre iné odbory (ekonomika a farmácia). Nádejou je najmladšia dcéra, ktorá by chcela byť veterinárnou lekárkou.

Odboru, ktorý vyštudoval, sa v praxi nakoniec nevenoval, a to vedúcim jeho diplomovej práce bol legendárny profesor Hričovský. Ku koncu začala skupina manažérov okolo jeho otca zakladať na troskách niekdajšieho semenárskeho štátneho majetku Družstvo Agrospol. Slovné spojenie na troskách nie je vôbec nadsadené, pretože strediská živočíšnej výroby, ktoré zakladatelia boľkovského družstva prebrali, nemali ďaleko od ruín. Základom ich podnikania sa stali dve farmy: Boľkovská osada (pôvodne určená pre chov HD) a Lučenec (klasická veľkovýkrmňa ošípaných). K nim treba pripočítať 1 100 ha ornej pôdy v katastroch obcí Boľkovce, Nitra nad Ipľom, Lučenec a Lučenec – Opatová. Po základnej vojenskej službe, vtedy ešte povinnej, nastúpil čerstvý absolvent nitrianskej alma mater na lučeneckú farmu. Bol hodený priamo do víru rekonštrukcie, ktorá tu začínala likvidáciou starých technológií. Po jej dokončení sa stal zootechnikom a vedúcim a farmu opustil až v roku 2008 ako nový predseda predstavenstva. Na tomto mieste žartom pripomenul, že táto anabáza má zrejme za následok, že lučeneckú farmu považuje za svoje štvrté dieťa.

Ešte pred spustením prevádzky lučeneckej farmy absolvoval mesačnú stáž na dvoch dánskych farmách. Praktické skúsenosti naberal postupne aj vďaka tomu, že bol obklopený skúsenými odborníkmi. Za všetkých spomenul niekdajšieho vedúceho chovu ošípaných a bývalého člena predstavenstva Jána Filipiaka. Jeho odbornému rastu pomohla aj krátka stáž v Nemecku.

Pohroma? Šanca na zmenu

Už sme spomenuli, že v roku 2004 postihol boľkovský Agrospol KMO. Rozhodnutie o pokračovaní chovu ošípaných bolo determinované najmä faktom, že ustajňovacie objekty prešli rekonštrukciou len nedávno. Rastislav Slocík tiež pripomenul, že v tunajších maštaliach sa v podstate nedá chovať nič iné ako ošípané. Obnova chovu ošípaných v podniku bola spojená ešte s jednou veľkou zmenou. Manažment sa pri nej rozhodol zmeniť „osadenstvo“ maštalí. Genofond, pre ktorý sa rozhodli, bol výsledkom práce šľachtiteľov anglo-americkej komerčnej spoločnosti. Zmena sa odohrala v čase, keď väčšina slovenských chovateľov ešte len snívala o ročnom odstave 24 prasiatok na prasnicu. Mnoho odborníkov a chovateľov tomu však neverilo a väčšina z nich skončila s chovom ošípaných po našom vstupe do EÚ. Podobná situácia nastala aj po vypuknutí AMO v roku 2021. Táto „morová rana“ mala až dva pozitívne následky. Prvou bola výmena genofondu za ďalší komerčný program (tentokrát holandsko-nórsky) a tiež modernizáciu niekdajšej lučeneckej veľkovýkrmne. Obe zmeny genofondu priniesli pozitívne výsledky. Tento trend demonštruje graf na s.8, kde sú uvedené dva parametre s najvyššou výpovednou hodnotou (odstav na prasnicu za rok a konverzia krmiva vo výkrme). V grafe pochopiteľne chýbajú výsledky za roky 2004 a 2022. Výsledky za rok 2024 predstavujú údaje do konca októbra.

Manažment spoločnosti využil možnosti, ktoré ponúkali producenti oboch komerčných šľachtiteľských programov, pretože okrem genofondu ponúkali aj najnovšie informácie o rozličných aspektoch chovu ošípaných. Jedným z opatrení, ktoré určite pomohlo pri zlepšení krmovinovej základne, bolo zriadenie vlastnej výrobne kŕmnych zmesí v roku 2007 (fungovala až do osudného roku 2021). Momentálne nakupujú kŕmne zmesi od externých dodávateľov. Korektný vzťah s nimi umožňuje garantovať nielen vyrovnanú kvalitu kŕmnych zmesí, ale aj udržanie ceny obilia, z ktorého sa vyrábajú. Možno aj preto je VKZ stále zakonzervovaná a neuvažuje sa o jej „oživení“.

Celý profil nájdete v novembrovom vydaní AGROMAGAZÍNU na s.7-9

Zdroj: Agrobiznis